späť na knihy
domov
Originálne blúdenie našou dobou
Ak sú moje informácie presné, ide o autorovu tretiu básnickú knihu (po zbierke 30 rokov slov,
2018 a súbore Haiku, 2021). Keby som mal iba niekoľkými slovami vyjadriť, čo ju najviac
charakterizuje či vystihuje, povedal by som, že je to silne prítomná životná skepsa.
Jednotlivé Hotrove básne – všetky sú bez názvu, každá je uvedená iniciálkou –
zachytávajú pocity súčasníka, žijúceho v našej komplikovanej, technicky vyspelej, ale aj
konfliktnej dobe, v ktorej človek stráca pôdu pod nohami, a vyjadrujú ich buď v zintímnenej
podobe, keď je lyrický subjekt prítomný v básni ako „ja“, alebo vo zovšeobecňujúcej
výpovedi, keď je v nej prítomný v 1. osobe plurálu, resp. je v texte akoby neosobný.
Ako príklad pre prvý uvedený typ lyrickej výpovede poslúži hneď úvodná báseň knihy,
ktorá na začiatku azda odkazuje aj na obdobie koronavírusovej epidémie, ale vyjadruje najmä
základnú životnú situácia lyrického subjektu (básnika), resp. jeho permanentné psychické
rozpoloženie: „V karanténe som vlastne skoro celý život / udržiavam sa množstvom kávy
a cigariet a čítaním / a medikamentami / málo jem a málo spím / do prírody chodím trochu
nasilu hoci mi to robí dobre...“ (s. 9). Rovnakým spôsobom výpovede a príbuznou
prezentáciou vlastného duševného sveta, pocitu neistoty, stratenosti je napr. aj báseň na s. 76,
ktorú odcitujem celú: „Chcel som napísať / o malinkom chrobákovi / ktorý nevie ako sa volá /
ani kam patrí vo zvieracej ríši / a má depresiu / nenapísal som ju / hoci aj ja mám depresiu /
ale mám oproti nemu obrovské telo / nevedel som sa teda doň vcítiť“. Príkladov by sa,
samozrejme, dalo uviesť veľa.
Druhým uvedeným typom výpovede, keď sa negatívne pocity prenášajú akoby na nás
všetkých, zovšeobecňujú sa, je napríklad sedemveršová báseň na s. 47, v ktorej nás ohrozuje
„hrozivá digitálna pamäť“ a „nie je jasné čo je dobré a čo zlé / hoci všetko pohltí čierna diera
bez pamäti / veď v niektorom z paralelných vesmírov / môže byť všetko horšie“.
V rozsiahlejšej básni na s. 62, ktorá je motivicky vystavaná na „výjavoch“ z mesta,
negatívne pocity ústia do existenciálnej úzkosti (ako aj v iných textoch): „kaviarne nevedia
nájsť svoju pôvodnú tvár / bary tiež potrebný ligot existencie / ročné obdobia konjugujú
v jediné neurčité / čas sa rapídne scvrkáva v mestskom priestore / ženy a muži sa vytrácajú zo
života / náhrobky sa krčia synchronizujú sa s ľuďmi v nich“. V intenciách existenciálneho
videnia sa ľudské bytie, naša (krátka) prítomnosť na tomto svete, v básnickom podaní Petra
Hotru často javí nielen ako protirečivá či absurdná, ale miestami priam ako márna, zbytočné.
Báseň na s. 33 znie takto: „Kritický vzťah oxiduje do hrdzava / vágnych pozostatkov snových
sľubov a predsavzatí / napísaných nerozlúštiteľným jazykom na lebečné steny /
zdevastovaného tela plného chémie a zbytočnosti / roky tečú a nezmyselne sa usádzajú
v živote“.
Skepsa, v týchto básňach evidentná, akoby vyplývala zo samotnej podstaty ľudského
bytia, no miestami básnik odhaľuje aj jej „spoločenské pozadie“, pričom využíva iróniu.
Veľmi vydarene najmä v závere básne na s. 77: „v komunikácii nič nové / akciové trhy si
spokojne robia čo chcú / nepotrebné peniaze / tabletky berte pravidelne / ešte neskáčte z okien
/ to je len ďalšia jeseň“. Vo veršoch sa prejavuje aj dosť častý pocit súčasníka, totiž, že je
ohrozený (sme ohrození) systémom, ktorý sme si vytvorili, že v dôsledku neustáleho
sledovania stráca identitu: „Nekompromisne vynášať odpadky z duše / do univerzálneho
kontajnera reality / elektronicky uhrádzané etické dlžoby / veľký brat zbiera dáta súloží“ (s.
73) – a o kúsok ďalej v tej istej básni: „veľký brat mi vnucuje pôžičky / vie všetko o čistení
mojich zubov“.
Silne skeptické ladenie zbierky vyvažuje niekoľko básní, v ktorých „na scénu“ vstupuje
žena ako partnerka lyrického subjektu, ako jeho opora. Sú premknuté nehou, ale aj nádejou.
Odcitujem dve z nich. Prvá je na s. 69: „Najlepšie sa má náš kocúr / zvykne rozprávať /
rozumie mu len moja žena / rozumiem ja jej / rozumieme si / chcel by som byť kocúrom /
možno netušiť / že raz príde smrť“. Druhá je na s. 75: „Natrel som studňu svetlosivou ako si
chcela / zdala sa ti však prisvetlá / tá studňa pred kamenným domom / je asi staršia ako my
dvaja / narodení v tom istom roku / ty ešte v lete ja až na jeseň / nevieme aká hlboká je studňa
/ netušíme ako je to s nami / zajtra kúpim tmavšiu sivú“. V oboch je nádej prítomná aj napriek
tomu, že záverečným slovom prvej je smrť a v druhej dominuje motív sivej farby (ktorá nie je
farbou veselou), pretože zachytávajú, hlboké porozumie muža a ženy, lásku (vyjadrenú
v náznaku, nie priamo pomenovanú). A na s. 85 je posledná a najdlhšia báseň knihy, ktorá je
tiež venovaná žene, a vzhľadom na celkové ladenie zbierky má prekvapujúco optimistické
zakončenie (v poslednom verši možno až príliš demonštratívne): „dotýkam sa ťa snáď nie
naposledy / verím vo večnosť a nekonečno a dnešný deň“.
To, čo možno v tejto zbierke vnímať kriticky, je miestami až priveľmi do šírky budovaná
výpoveď, ktorej výsledkom sú trochu násilné slovné konštrukcie. Jednoducho povedané,
z niektorých veršov či básní by sa dalo ubrať slov.
Peter Hotra dokázal v recenzovanej zbierke vysloviť veľa o kontroverziách našej
digitálnej (ale aj pandemickej a vojnovej) doby, o – prevažne negatívnych – pocitoch človeka,
ktorý ju, chtiac-nechtiac, žije, pričom si dokázal vytvoriť vlastný, „neopotrebovaný“ básnický
jazyk, ktorý sa miestami aj trochu zadrháva, ale vystihuje podstatu. Blúdenie telom je
rozhodne prínosnou knihou.
IGOR HOCHEL
späť na knihy
domov